Vždy keď sa blíži polrok alebo koniec školského roka a s nimi aj vysvedčenie, v školách sa bojuje o lepšie známky.  Má však význam zlepšovať si prospech v poslednej chvíli? Čo vlastne znamená   vysvedčenie pre žiaka a čo pre rodiča?

     Vysvedčenie je hodnotením práce dieťaťa. Preto je dôležité a zaslúži si náležitú pozornosť. Keď ho berie rodič do rúk, najprv im zvyčajne padne zrak na tie najhoršie známky a tie lepšie si ani nevšimnú. Rodič by však svoje hodnotenie vždy mal začať pochvalou, najprv oceniť to, čo sa dieťaťu podarilo a až potom prejsť k tomu, s čím nie sú spokojní.

     Väčšina rodičov počas roka známky veľmi nesleduje. Aktivizujú sa s deťmi až keď už prihára. Aj žiaci sa snažia  opraviť si to, čo sa ešte opraviť dá. Problém hlavne polročného vysvedčenia je v tom, že záverečné skúšanie a písomky prichádzajú po dlhých vianočných prázdninách, keď deti ešte len nabiehajú na pracovný rytmus. Ich výkon preto býva rozkolísaný. Ak sa už stalo, že známky treba opravovať, rodičia by mali svojim deťom pomôcť. Nie však tak, že to „vybavia“ u učiteľa, ale tak, že pomôžu deťom pripraviť sa na písomky alebo na skúšanie.

     Niekedy je namieste zájsť aj za učiteľom. Závisí to od toho, aké dieťa je, a s akou prosbou rodič za učiteľom príde. Niektoré deti na základnej škole sú hanblivejšie a vtedy môže byť lepšie, ak preberie za ne iniciatívu rodič. Dôležité je aj to, čo dieťa prostredníctvom rodiča ponúka. Napríklad, že žiak urobí prácu navyše (projekt, referát), doučí sa a vypýta si šancu na opravné preskúšanie a pod. Niektorí rodičia chcú pre dieťa lepšiu známku „zadarmo“, nepozdáva sa im napríklad hodnotenie svojho dieťaťa, myslia si, že na základe známok, ktoré dostalo posledné 2 týždne, by malo mať lepšiu aj výslednú známku.  Ak má však učiteľ byť pre triedu autoritou, nemôže zlepšiť známku tomu, kto sa polroka flákal a zabral len pred polročným alebo celoročným hodnotením. Hodnotí sa vždy celý polrok.

     Ak rodičia nie sú so známkami dieťaťa spokojní, mali by si o tom spoločne pohovoriť. Rodič by mal povedať svoj názor, ale aj sa opýtať na názor dieťaťa, prípadne zájsť za učiteľom a zistiť, ako to vidí on. Spoločne by mali prísť k záveru, ktoré známky je možné zlepšiť.  Osvedčilo sa aj spísať o tom písomnú dohodu. Napríklad: do konca roka si opravím známky z matematiky a zo slovenčiny o jeden stupeň.  Podľa odborníkov u detí takýto dokument vyvoláva väčší pocit zodpovednosti odhliadnúc od toho, že rodič má potom tzv. dôkazový materiál.  Deti takto priúčame zodpovednosti.

     K zlepšovaniu známok však musíme pristupovať rozumne. Nikto z nás nie je perfektný, a to platí aj pre naše deti. Nemôžeme očakávať, že náš syn alebo dcéra budú rovnako vynikať vo všetkých predmetoch. Väčšinou im niektoré predmety idú lepšie a niektoré horšie.  Preto sa treba dohodnúť, čo sa zlepšiť dá ale nemali by to byť viac ako dva predmety. Treba si stanovovať reálne ciele. Nijaký rodič nemôže mať z päťkára jednotkára za polrok.  Niekedy vstupujú do hry aj osobné vzťahy s učiteľom, vzťahy v triede, starosti s dospievaním a to všetko sa môže odraziť na známkach.

     Podľa skúseností deti prežívajú  menší stres pred polročným ako pred koncoročným vysvedčením, lebo vidia pred sebou ešte šancu do konca roka si ho opraviť. Lepšie je však učiť ich opačnému princípu – dobrý štart a potom výsledky udržať.

     Každé dieťa je iné. A tak dvojka na vysvedčení je pre jedného dôkazom benevolentného prístupu k povinnostiam a pre druhého  výsledkom mimoriadneho úsilia. Toto by mali rodičia brať na prvom mieste a nestresovať dieťa, ktoré sa celý čas snažilo a nedosiahlo očakávaný výsledok.

     S blížiacim sa polročným hodnotením apelujeme na rodičov, aby zvážili, či sú známky ich dieťaťa výsledkom usilovnej práce alebo sa dieťa nesnažilo dostatočne a výsledky sú tomu adekvátne. Myslite aj na to, že prácu svojho dieťaťa by ste mali sledovať sústavne a nielen pre vysvedčením, keď je častokrát už neskoro.  A tým rodičom, ktorí nevedia stráviť jednu alebo dve dvojky radíme, dieťa nemôže byť aj pri sebeväčšej snahe vynikajúce vo všetkých predmetoch (okrem výnimiek). Pochopte vaše dieťa, ktoré sa tým určite tiež trápi a radšej ho tiež povzbuďte a hlavne buďte optimistický. Nám učiteľom sa občas stáva, že dobrí žiaci, ktorí sú jednotkári, doslova plačú pre dvojku, lebo sa boja, čo im doma rodičia povedia. Môžu mať z toho traumu na celý život.   Dieťa je pritom šikovné a môže sa v živote skvele uplatniť.